Na úvod

Autor: Katarina Sélešiová | 12.9.2014 o 0:00 | (upravené 12.9.2014 o 18:24) Karma článku: 5,54 | Prečítané:  297x

Zoznámte sa so mnou :)

Sedím na stoličke a pozorujem dážď. Dopila som posledný dúšok kapučína a obávam sa, že ďalšie si už nedám. Mimochodom, človek, ktorý toto začína písať sa volá Katka a uvažuje nad životnými náhodami. Prehriabnem si vlnitú hrivu a pero mi dáva súhlas na spoluprácu. V živote si veľa vecí uvedomujem a som za ne vďačná. Niektoré ma zrazili k zemi, ale ako si ja vravím, aj pod zemou môžeš byť, a tam som sa ja na šťastie ešte nedostala ... Aj keď viem, že všetci sme smrteľní. Preto si spisujem, čo chcem a čo musím v živote zažiť. Nie som ten typ, čo sa bude hrať na supermanku alebo bojovníčku, a preto slovo "dokážem" v tejto súvislosti odmietam použiť, lebo človek mieni a osud mení. Dážď udiera do okna a ja si vychutnávam deň pri zapnutej hudbe. Počúvam SIU a jej 1.000 foriem strachu. Čoho sa vlastne bojím ja?! Zhlboka sa nadýchnem a môj pesimistický (miestami) mozog, už  vytvára nie 1.000, ale milión obáv, ktorým by som mohla uveriť. Stolička už môjmu zadku robí nepriateľa, síce je mäkká. Uvažuje, či sa vôbec postavím a pôjdem po deku. Nechce sa mi lebo sa bojím, že po ceste na niečo podstatné zabudnem. Tak sa vyhupnem na našu veľkú parapetu pri okne a cítim sa, ako keby som sedela a písala priamo v strede hlavnej cesty na ulici. Prečo v strede? Som človek, ktorý si vyberá vždy zlatú strednú cestu. Čo neublíži mne, ani druhému. Som do poslednej chvíle schopná tvrdiť, že si u babky dám moje "obľúbené jedlo" aj keď už si pri odchode obúvam topánky a prášim šťastná domov. U babiek je fajn. Všetko rovnaké, ale až depresívne zaostalé. Naspamäť poznám všetky čaje, aj ten na chudnutie, ktorý vždy tak zanietene popíjam a čakám zázraky. U babky som vždy za vtipálka, musím ju rozveseliť. Musím jej ukázať, že som jej vnučka a že na ňu nekašlem kvôli takým "závažným veciam", ako je vysoká škola, či cestovanie. Kto chce, ten čas si vždy nájde. Čas. To je vec, ktorá je veľmi klamlivá. Čas je aj voľno, ale aj niečo, čo nás núti ísť vpred, či sa nám to páči alebo nie. Preložím si jednu nohu cez druhú a zakašlem. Vidím susedu, ako práši koberce a bojím sa, aby mi ten prach z kobercov nezahmlil okno a ja si budem pripadať ako Grace z filmu Tí druhí. Zdržiavam svoj močový mechúr, pretože ma napádajú stále nové a nové myšlienky. A čo všetko chcem zažiť. Kde všade sa pozrieť. A hlavne s kým sa tam ísť pozrieť. Komu povedať, že ten šál, čo nosí mu pridáva najmenej o desať rokov viac a že ten účes, čo nosí z neho robí vodníka. Čo nechcem? Nechcem vlasy ako vodník, nechcem byť obézna a ak raz náhodou osud zariadi, že obézna budem, tak nech si to nevšimnem a budem kráčať po ulici ako druhá Twigy. Nechcem chorobu. Nechcem, aby deti v nemocniciach, v akýchkoľvek nemocniciach trpeli. Aby s nimi nezaobchádzali ako s vecami a aby sa s nimi veľa nestrojene rozprávali. Nechcem vojnu. Nechcem nezhody medzi susedmi a nechcem zemiakovú kašu. Chce sa mi po nej zvracať a to je pre mňa to isté, ako keď sa chce niekomu z niekoho vracať. Nechcem byť oklamaná, aj keď milosrdná lož ešte nikdy nikomu neublížila. Aj tak sa, ale na to príde alebo to človek ocíti. Ako smrad zo smetiakov, ktorý sa šíri v bare pri pití kofoly. Nechcem byť sama a nechcem utrpenie zvierat. Chcem! Treskne dieťa do stola so žiadosťou o nový tablet. Ja už všetky vymoženosti megamozgov mám a tak si len zaželám. Zaželám. To stačí. Aj keď sila slova je mocná. A myšlienky ešte viac. Budem radšej menej náročná a preto si zaželám, aby som mohla ďalej slobodne tvoriť a dávať ľuďom niečo. Čokoľvek dobré. Želám si. Svetový mier. A to nie je sranda. Lebo, keď bude všade pokoj a sem-tam sa na seba aj usmejeme, ako na mňa jedna pani pred úradom, s úsmevom pôjdeme v ten deň ďalej a nadýchneme sa zajtrajška. Želám si lásku. Želám si hladiť ho po tvári a cítiť vôňu jeho tela. Želám si, že keď som s ním sú hodiny len ako módny doplnok a to, čo sa v nich deje, je akože nepodstatná vec. Paličky, naschvál tomu tak hovorím sa točia okolo stredu a len tak ukazujú niečo, čomu vtedy hovorím čas. Nemám čas ... Nemám čas riešiť hlúposti aj keď v ten moment zo mňa spravia uplakanú tvár, ktorej už make-up dal zbohom a slzy sa roztiekli po celej tvári, ako keď vylejete čaj na stôl. Ďalej slovo nemám čas akosi použiť nemôžem. A nechcem. Čas mám a baví ma, keď ho môžem využiť. Túžim. Sa zobudiť na druhý deň vedľa človeka, s ktorým som v noci niečo prežila bez toho, aby som prášila domov, lebo ráno skoro vstávam do školy. Učiť sa, učiť sa, učiť sa... Povedal Lenin a ja mu to obrazne schvaľujem. Šikovný to chlapec akurát, že človek sa v dnešnej dobe učí aj keď nechce. Učíme sa na veciach, ktoré si myslíme, že v tú dobu robíme to najlepšie, čo sa dá a neskôr si tresneme hlavu do steny, čo nám vtedy vyhodilo za poistku. Učím sa. Dejiny literatúry, variť to, čo mi chutí od mamy, učím sa počúvať. Rada počúvam. Pokiaľ tomu človeku nesmrdí z úst alebo si nepredstavuje, že robí príhovor prezidenta. Čakám. Na veci, ktoré sa musia už len dobre vyvíjať a ak sa aj niečo pokazí poviem si, že "OK dievča, jedeme dál". Zatiaľ robím všetko, čo je v mojich silách a necítim nič, čo ma brzdí. Iba, ak nevidím, že sa slnko schováva za oblaky a mne sa v tú sekundu zmení názor na ľudí, ktorých milujem. Verím. Že to dotiahneme každý tam, kam máme. Či už na prehliadkové móla, pred mäsiarsky pult alebo za mreže. Kto chcem kam, dostane sa tam. Verím, že niečo na mňa pozerá a stráži ma. Stráži každého z nás. Aj keď intenzita ochrany je taká, akú Ti vyššia moc pridelí. Hlavne podľa toho, čo konáš a ako to myslíš. Myslím na neho a viem, že je to všetko v norme. Myslím si, že už je čas ísť na záchod, lebo mechúr už rezignuje a už - už začne tichú vojnu s mojim mozgom.  Lúčim sa. Ešte nie navždy. Prajem Vám. Vždy len to, čo si zaslúžite... Myslite. Na druhých a nezanedbávajte ani svoje potreby. Ženy. Kašlite na to, že ten chlap, čo Vám zlomil srdce sedí teraz v bare a smeje sa. Verím, že čoskoro Vám príde do života, akože najmenej Tom Cruise  a dá Vám to, čo on Vám nebol schopný dať. Muži. Kašlite na to, že nie ste dostatočne svalnatí. Chcete vyzerať ako vlašský orech? Samý kopček a žľaza? Aj tak ste fešáci. Všetci do jedného. A ešte ženy. Neriešte také hlúposti "na dovolenke nám tak pršalo, že sme sedeli na izbe a hrali karty". Čo by dali druhí za spoločné hranie kariet? Čo by dal môj mechúr za včasné vyprázdnenie? Položím pero a rozbehnem sa po chodbe a snáď ešte napíšem v suchu ďalší článok. Krásny deň a krásny život! Vaša Katka ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?