Čakám, čakáš, čakáme

Autor: Katarina Sélešiová | 26.9.2014 o 20:14 | Karma článku: 4,60 | Prečítané:  732x

Oplatí sa vôbec čakať?

Už nemám chuť sedieť, ani si predstavovať, že sedím na mojej obľúbenej parapete. Je tvrdá a teraz sa cítim citlivá, ako princezná na hrášku. To však neovplyvňuje moje písanie. Snáď sa mi podarí sústrediť sa na monitor laptopu a nebudem vnímať tých dvoch pajácov, čo sú v telke. Upozorňujem, že televízne noviny nemám na mysli. Vlastne, tento článok som mala písať až neskôr, ale určite by nebol písaný týmito slovami. Odvíja sa to totiž od toho, že si krátim dlhú chvíľu. Zoškrabujem si sekundové lepidlo z prstov, ktoré som si vyliala poobede na ruky a blížim sa k cieľu dokonale hebkých rúk. Vedľa mňa spí môj malý yorkshír a potajomky jej závidím. Ona nečaká. Ona žije. Čoraz viac prichádzam na to, že ľudia, ktorí čakajú, nežijú. Ich srdce bije,ale stáva sa z nich čistá hmota, ktorá žmurká očami a hýbe rukami, nohami. Ja som sa načakala už dosť! Povie nejaká tetka pred trafikou, keď zbadá ceduľu na ktorej stojí: Prídem o hodinu. Samozrejme, že hodina dávno prešla. Namiesto toho, aby tetka zavolala svojej chorej kamarátke, ako sa má, nervózne postáva pred trafikou a hryzie si nechty. Namiesto toho, aby sme využívali svoj čas zmysluplnejšie, čakáme. Čakáme, kým prestane pršať a preto sme zatvorení doma, síce náš pršiplášť by zmokol rád. Čakáme, až nám niekto odpovie na e-mail miesto toho, aby sme skúsili osloviť niekoho nového.  Čakáme. Na výplatu, na telefonát, ktorý nám môže zmeniť život. Ľudia! Oberáme sa o vzácne minúty svojho života! Ja som podľa maminych slov najtrpezlivejší človek, akého pozná. A súhlasím s ňou. A nečakám, či to vyznie narcisticky, alebo nie, s chuťou píšem ďalšie riadky. Začali televízne noviny a konečne tam nie sú pajáci. Aj keď....

Čakala som dlho. Na uzdravenie. Na to, kým sa vypne mikrovlnka a samozrejme, ako každý z nás, na šťastie. Našťastie, šťastie ku mne prišlo, v podobe čitateľov na blogu, v podobe ľudí, ktorých poznám, ale o to bolestnejšie sa mi čaká. A vlastne s tým bude súhlasiť väčšina. Keď niekoho poznáme a nieje nám ani náhodou ľahostajný, je to akoby pozerať sa na bublinu, ktorá môže kedykoľvek prasknúť. Je len na nás, či vyfúkneme novú, alebo sa nájde niekto s kvalitným bublifukom. Keď s tým človekom nie sme, bolí nás brucho, kedy sa znova uvidíme. Kecy, stlačil červený krížik na monitore človek, ktorý sa načakal už dlho a ide konečne spraviť niečo, čo zásadne ovplyvní jeho prítomnosť.  Dobre robí. Oblizujem si pery, práve som totiž dojedla posledný opečený zemiak a vlastne, aj na ten som musela čakať, kým sa upečie. Preto som  napríkald začala písať tento článok. Čiastočne však klamem, pretože pravda je niekde v hlboko v mojom srdci. Bojím sa, že praskne, ako tá bublina a bublifuk tak skoro nenájdem. A náhrada v podobe JARovej vody -  to nebude ono. Vlastne, nič nebude ono, dokým sa nedočkám. Bojím sa, že sa ale nedočkám. Bojím sa, že tá pani, čo stojí pred trafikou sa dnes vážne nedočká. Že rozbije okno... že začne kričať a vlastne, nechcem si pripustiť, že tá pani by som mohla byť ja. S rozdielom ale takým, že nečakám pred trafikou, ale sedím a pozerám do okna. Pouličná lampa svieti milencom na cestu a ja sa obávam, že mne bude dnes svietiť len svetlo monitora na klávesnicu. S rozdielom ďalším, že nič rozbíjať nebudem, ale že moja bublinka definitívne praskne.

Na čo ale vlastne všetci čakáme? Na úspech, na svetový mier, na autobus, alebo na zľavy v supermarkete? Poviem Vám, ani jedno nám za to nestojí. Čakanie nás oberá o energiu a berie nám život. Svrbí ma nos a nechcem po ňom dostať.  Strážim si svoju bublinu a nedovolím, aby praskla. Pomyselne si ju dávam do vákua a sledujem, dokedy vydrží.  Ja som sa ale v tomto momente rozhodla. Čakať už nebudem. Aspoň dnes nie. Aspoň najbližší týždeň. Mesiac. Lebo je to zbytočné. Ak sa má niečo stať, stane sa to -  nemusíme vtedy absolútne čakať. Rozhodla som sa, že za čakanie mi nič nestojí. Ale trpezlivosť v sebe zakorenenú mám. Pointa je v tom, že namiesto toho, aby sme čakali napríklad na to, kým sa nám niekto ozve, zabudnime na to a poďme si zabehnúť. Či už na záchod, alebo po najbližší strom. Nečakajte, ľudkovia moji. Tie sekundy Vám už nikto nevráti a Vy zbytočne pôjdete do drogérie pre novú farbu na vlasy. Nechcem ani náhodou ošedivieť a preto ešte dokončujem posledné riadky.

Je mi jedno, aký máš názor na mňa, keď si zaseknutý jak z nafúkania... spieva raper Separ a znova sa ocitáme pri tom, prečo ostal ten dotyčný zaseknutý. Nebuďme zaseknutí. Ani ja nebudem.

Bublinka ešte prežíva vo vákum a ja nechcem, aby len prežívala. Buď mi chuderka jedného dňa praskne, ale ak sa tak náhodou stane, bublifuk už dúfam budem v ten moment otvárať.  Nebudem ale myslieť na najhoršie a môj ďalší krok je „uložiť zmeny“.  Ak nevypadne prúd, tým pádom prežije aj moja bublinka.

PS: Tie zemiaky boli vážne dobré.

PPS: Viem, že dnešok asi ťažko nejako ovplyvním, ale svet sa nezrúti, ak sa dnes nedočkám.

PPPS: Čo to vravím?! Povedala som predsa, že už čakať nebudem. To, čo má prísť príde a popritom si poďme všetci kľudne uvariť čaj!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?