UMELÁ INTELIGENCIA

Autor: Katarina Sélešiová | 22.1.2015 o 21:23 | Karma článku: 2,90 | Prečítané:  754x

Robot nemusí vedieť robiť len kotrmelce, ale môže byť pre niekoho aj skvelý priateľ, ktorý cez internet nebude objednávať len drogy a pas :)

Po dlhšej dobe znova píšem riadky do svojho blogu a práve som zabalená v deke, počúvam televízor, áno, dobre čítate, počúvam. Nie som typ, čo miluje pozeranie televízora... Lenže, čo ma naozaj zaujalo, bola veta: „Robot ukradol drogy a pas“. Odlepila som svoje oči od článku v magazíne a okrem počúvania som sa aj zapozerala na televíznu obrazovku. „Prečo ukradol práve drogy a pas?“ spýtala som mamy, ktorá vedľa mňa sedela. Dokonale informovaná televíznym reportérom mi odpovedala, že sú to najhľadanejšie a najžiadenejšie veci, ktoré človek v dnešnej dobe potrebuje. Pri pohľade, ako tých nešťastníkov (myslím chúdiatka tie stroje, robotov) pretvárajú na čoraz dokonalejších, tým je ich „dokonalosť“ absolútne smiešna, pretože robot, ktorý dokáže robiť čoraz presvedčivejšie kotrmelce a dokáže dať svoje „hands up in the air“, ako Vy na koncerte svojej obľúbenej hviezdy, nemá podľa môjho názoru pre človeka absolútne žiaden význam. „Chúdence, škoda bateriek...“ poznamenám a aby som nevyznela ako šialenec, rozanalyzovala som to.

Prečo by ľudia nemohli vymyslieť konečne robota, čo osoží ľuďom? Konkrétne osamelým jedincom! Ani si neviete predstaviť, ako by sa uľavilo opustenému deduškovi alebo babičke, ktorí už nemajú absolútne nikoho a aj tá dcéra už povedala, že žije vlastný život a že tá suseda, s ktorou kedysi (povedzme, že v dobrom) poohovárali celú dedinu, im už nemá ako povedať, ako sa má jej dobitá mačka a že tie krumple, ktoré ukuchtila, sú „velice dobré“, pretože už nemá ako. Zomrela. Ostali sami a pozorujú, ako padá dážď. Schovávajú svoje zvráskavené prsty pod vlastnoručne uháčkované rukavice a aby sa necítili tak veľmi osamelí, vždy tak zbožne čakajú na večerné správy, kedy majú pocit, že moderátorka to vraví len a len im... Nakoniec ich opantá tak skľučujúci pocit, keď moderátorka zaželá všetkým pekný večer a oni znova ostanú sami. Je osem hodín večer, všade tma a babička si ľahína do postele a snaží sa čo najskôr zaspať. Dúfa, že v snoch bude znova so svojimi najbližšími, so svojou priateľkou a znova budú rozoberať háčkovanie a najnovšie klebietky. Samozrejme, len tie dobré :) Lenže, prečo by to malo byť tak??? Keď dokážu vymieslieť bábiku, ktorá sa sama vyciká a čo už vážne netreba, aj vykaká, tak prečo nevymyslia robota - spoločníka? Takí už sú, pomyslíte si... lenže veda ide neustále dopredu a s ňou by mali ísť aj vymoženosti toho robota. Vymyslela by som dva druhy robotov. Prvý by bol pre opustených starých ľudí a druhý by slúžil ľuďom, ktorí trpia sociálnou fóbiou. Ten prvý, hovorme mu Senior Dream, by mal neuveriteľnú vymoženosť. Starí ľudia by nahovorili svoje spomienky z mladosti na diktafón, ktorý by robot v sebe ukrýval a pri slabých chvíľach by sa opustený deduško mohol vrátiť znova do čias, ktoré miloval. Taktiež by s ním mohol klábosiť o živote a neodmysliteľnou súčasťou Senior Dream-u by bol aj rozhlas - spravodajstvo, ktoré by šlo neobmedzene, nonstop. A keby to deduškovi išlo už príliš na nervy, tak by len jednoducho povedal, ideme spať a robot by automaticky začal vyhrievať, čiže kúriť... Veď starší ľudia milujú teplo a mať teplého kamaráta môže v dnešnej dobe pocítiť aj tá staršia generácia! Nazrime však aj do tienistejšiej stránky a ňou je sociálna fóbia. Je to také tabu, u nás na Slovensku, ale nemá byť prečo, keď sa ňou netají ani jedna slávna speváčka, ktorá to má vynikajúco vymyslené a robí napriek tomu to, čo ju baví a prečo bola povolaná prísť na tento svet... Uhádnete, kto ňou je?

Aby sa jej užasným hlasivkám nezačalo štikútať, necháme speváčku speváčkou, je naozaj úžasná a prajem jej len to najlepšie, vráťme sa aj k nám, ľuďom, ktorí nevypredávame koncertné haly, ale nás skľučuje táto psychická deformácia. Nebolo by krásne nechcene osamelým ľuďom, keby neboli zavretí medzi štyrmi stenami len s knihou alebo oblbovákmi? Nebolo by im krásne, keby mohli jedného rána vstať a s úsmevom na perách by ich vítal, nazvyme ho, My Friend? Keby mohli spolu konevrzovať a ľudia by začali cítiť aj niečo dobré, čo ide z ľudí, ehm, z robotov? Tento robot by musel spĺňať normálne frázy medzi ľuďmi, ale dotyčný by si mohol voliť na ňom tri stupne: First, Second a Real. Ten prvý by bol, povedzme, úžasný. V ničom by človeka nekritozoval, dodával by mu sebavedomie a odvahu. Second, ďalší stupeň tohto robota by bol podobný, ako ten prvý, len s výnimkou, že by sa tam našlo už aj pár, neškodných, síce uštipačných poznámok, aby sa človek postupne začleňoval medzi skutočných ľudí. Pretože, je to síce smutné, ale skutoční ľudia sú úštipační a vieme, že aj hádaví. Ak by človek, trpiaci touto psychickou ťažkosťou prekonal prvý stupeň robota a trúfal by si na ďalší, Second stupeň by mu postupne pomáhal začleňovať sa. Aj keď by boli stále zatvorení ešte doma a z okna by pozorovali spomínaný dážď.

A sme pri poslednom stupni, Real a ten človek, ktorý trpí sociálnou fóbiou by sa dostal až k tomuto stupňu, by odomňa automaticky dostal Nobelovku. Ak by to však bolo v mojich silách.... Real stupeň by zahrňoval všetky predchádzajúce stupne, ale už by bol veľmi skutnočný a riešil by s ním človek hádky ohľadom rozbitia obľúbenej vázy po problém, ktorý sa hanbíme povedať aj najlepšej kamarátke. Bol by často uštipačný, mával by pochmúrne nálady a v človeku by to nadobudlo pocit, že za prvé, nie sú v tom sami a za druhé, že môžu byť niekomu osožní, čiže by sa mu snažili pomôcť a pri otvorenej komunikácii by sa robot začal znova usmievať a začali by spolu vtipkovať.

 

Uffff, normálne som sa zapotila, už len poslať svoju žiadosť do Japonska, tým majstrom, ktorí vyrábajú technické vymoženosti. Ale uznajte, že by to nebolo zlé, mať takého robotíka. A verte, že by ho využili aj ľudia, ktorým je slovo samota cudzie a pri slove sociálna fóbia rozmýšľajú či nejde o nejaký druh instantnej polievky. Verte, že každý z nás, by si takého osožného kamaráta zaslúžil.

Ale najmä moje dve menované skupiny. A preto, keďže sme ľudia a tak strašne sme proti tým strojom, dajme najavo svoje pocity jeden druhému a dajme mu vedieť, že nieje na tomto svete opustený. Predsa nechceme stále kupovať niekomu baterky, to by pre tú druhú skupinu ľudí bol vážny problém, ktorý si bežný človek ani nevie predstaviť. Ale dobre vieme, že nič netrvá večne a nové baterky do robota raz budú treba. V tom prípade by takíto ľudia museli začať rozmýšľať nad otázkou, ktorá sa týka ich budúceho života....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?