Keby vedeli rozprávať...

Autor: Katarina Sélešiová | 3.8.2015 o 20:08 | Karma článku: 4,62 | Prečítané:  496x

O tom, ako ich mlčanie berieme ako samozrejmosť, ale až taká samozrejmosť by to byť nemala. Moji maškrtní psi ma prinútili zamyslieť sa, prečo vlastne vedia "len" štekať. 

        Je príjemný augustový podvečer, slnko už pomaly zapadá, pozorujem opadané lístky ružových muškátov na našom chodníku a aby to nevyzeralo príliš melancholicky, všetko to zachraňuje kvetinkový tanier, na ktorom je rozkrojený rožok so syrom. Do nosa mi udiera, alebo lepšie povedané chcem, aby udierala vôňa kapučína, ale keďže už ani kohúti nekikiríkajú tak, ako kedysi, uspokojím sa s tým, že stačí mi len jeho lahodná chuť. A, aby zasa tento večer nevyzeral príliš pre niekoho ideálne, po nohách mi stekajú sliny môjho labradora, ktorý si žiada o prídavok z môjho rožka. Ešte sa k nemu pridruží aj moja fenka yorkshíra, ktorá je rada, že dočiahne aspoň s packami na moje kolená a bez toho, že mám nohy podráždené od žiletky, mi aj ona uštedruje pár škrabancov so svojimi paznechtami.    

       Všetko naoko vyzerá celkom znesiteľne, všade sa rozpriestera ticho, počuť len vzdialený štebot vtákov, sem tam započujem v pozadí z ulice nejaké hlasy, výkriky malých deciek a poviem si, že je to celkom luxusný deň, aj keď ma už hreje pomerne dosť ocove tričko a sliny po mojich nohách stekajú stále intenzívnejšie. Keď ich, čo u mňa nebýva zvykom, nakŕmim miniatúrnym sústom omrvinky otretej syrom, po chvíľke mľaskania sa po dvore rozhostí úpenlivý štekot a ja sa cítim čoraz viac ako na odtučňovacej kúre. Nejedz, nejedz, nejedz- huláka môj labrador, ktorý každým svojim pohybom otriasa svoje zlaté chumáče chlpov a to, že yorskhir sa ho vôbec nebojí len signalizuje, že ku šťastiu stačí tak málo. Rožok so syrom. Keď tak ale počúvam hlasitý štekot svojho psa, rozmýšľam, ČO mi chce v skutočnosti povedať? Je to len mizerné „davaj žrať“, alebo sa za tým skrýva aj niečo, čo má ducha? Po ďalšej verzii štekotu a po prehltnutí posledného sústa rožka, ktorého konček aj tak poputoval do psej papule, som si uvedomila, že to asi tak „malo“ byť, aby psi a vlastne všetky zvieratá nevedeli rozprávať. Prečo? Páčilo by sa Vám, keby na bitúnku, tesne pred tým, ako krava naposledy nadskočí, ste počuli na svoju adresu zopár, uchu nelahodiacich slov?! Páčilo by si Vám, keby ste svojho psa, tesne pred tým, ako ho vykopnete na ulicu, počuli to, ako ste sa k nemu správali za tých krátkych 7 dní a že ste vlastne namiesto toho, aby ste ho pohladili a učili ho povely, pozerali na neho ako na votrelca, ktorého sa treba čo najskôr zbaviť?!!! Ja si len myslím, že by to bolo košér. To, keby nám poriadne vynadali a povedali, čo skutočne my ľudia sme. Že nie sme len tí, čo budujú, bavia sa, konajú, ale aj tí, čo ničia, zákernosti a zberbu robia. Keď som prehltla log spomínaného kapučína a vrátila sa mimochodom späť do reality, kde ma pekelne zohrieva ocove tričko, zistila som, že mi môj labrador za celých desať rokov, čo so mnou býva, nič nepovedal... A tak som čakala :-) ! Čakala som, že ma zastaví, keď budem chcieť si ísť kúpiť tú blond farbu na vlasy, ktorá mi mimochodom nikdy nechytí, a keď tak, tak jedine mám ryšavé konce vlasov, ale čo je najhoršie, zbytočne doslova a do písmena spláchnem vo vani 5 eur, ktoré som utratila za farbu, ale inak by som ich mohla investovať do... Fitko, ani kozmetika, to nebudú, maškary sme všetci aj tak bez kozmetiky, ale viem, že za tých 5 euro by som mohla kúpiť psovi, povedzme, sto rožkov a všetky ich natrieť so syrom a všetky mu ich dať zjesť. Poviem Vám, že väčšej radosti by nebolo. Taktiež škoda, že môj malý yorkshír mi nevynadá, keď ju občas, podotýkam zo srandy potiahnem za chvost a ona sa tak rozkošne zľakne, že si teraz určite myslíte, že som úchylná, alebo pri najhoršom sadistka. Pravda je však len taká, že ich neskutočne ľúbim a viem, že to je „real love“. Žiadne romániky ani podobné „ekšn“ sa nevyrovnajú tejto chlpatej láske a viem, že keď budem znova smrkať do papierových vreckoviek, si môžem byť na betón istá, že ma v tom nenechajú samotnú. Ak by som chcela obsluhu ako v inter hotely, s kľudom Američana ušetrím aj na servítkoch a oblíznu mi slzy. A mne ani nevadí, že mi nič nepovedia. Síce, je to ťažké, keď všetko pokryje čierna tma a nemám koho chytiť za ruku, ale viem, že keby som tak veľmi chcela na druhý deň vysávať chlpy z koberca, môžem si prizvať „na pokec“ svojho verného kamoša, labradora.

       Preto si vlastne, ľudstvo naše vážme, že sa zvieratá chovajú k nám tak ako sa chovajú a že nás občas, aj keď to možno znova bude znieť sadisticky, aj pokúšu, aspoň vieme, že sa máme polepšiť, alebo vyhnať zo seba zlého ducha :-) Pretože nikdy by nebolo tak krásne, keby nebolo týchto nemých motovidiel, ktoré áno, slintajú nohy, áno škriabu kolená a áno, priznávam, niekedy sa kvôli nim človek nevyspí, lebo sa donekonečna metajú na našom paplóne a mľaskajú... Slnko sa pomaly schováva za kopec, tričko ma už tak silno nehreje, priam som sa s ním už zžila, pretože už sa začína ochladzovať a opadané lístky z muškátov už dávno pozametala mama, viem, že dnešok mi veľa dal. Vlastne, čudovala som sa vždy, keď mlčali, ale to, že je to vlastne dar a nesktučný zázrak zároveň, som musela pochopiť až teraz, keď som prišla aj o posledný konček rožka.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?