Príbeh o príbehu (kapitola prvá)

Autor: Katarina Sélešiová | 1.2.2016 o 21:32 | (upravené 2.2.2016 o 0:25) Karma článku: 3,71 | Prečítané:  152x

O tom, ako sa neubránite minulosti,pohľadu na prítomnosť a nepripúšťate si budúcnosť. Niečo, čo sa sem možno nehodí, niečo, čo oživí Vaše staré spomienky.    Tento príbeh je vymyslený.

Zobudila som sa príliš skoro. Pokojne som ešte mohla spať. Hlavu som si protestne zavratala pod paplón a celý telom sa prevrátila zadkom od nočného stolíka s budíkom. Tri hodiny! Čo som komu urobila! Studené nohy som si zahrabala do vyhriatej časti paplóna a modlila sa, aby sa mi ešte podarilo zaspať. Neuvedomujúc si, že o hodinu vstávam som silne privrela oči a nasilu začala zívať.

 

„Ela, kedy mieniš prísť? Čo ťa niekto pritlačil k matracu?“zobudil ma uštipačný kolegov hlas v telefóne. Ani neviem akým zázrakom som ho zdvihla. Obyčajne nevnímam nič keď spím a môže mi volať aj sám prezident. Porada!!! Rýchlo som opustila svoje teplé útočisko a smerovala ťažkým krokom do kúpeľne. Ľavá hemisféra ešte spala, pravá sa snažila bojovať s uzáverom zubnej pasty a spriateliť sa so zubnou kefkou. „Už, už som tam... Za 15 minút... Hneď, ja len...“ upokojovala som kolegu s ústami plnými peny a od samej spokojnosti som ani nevedela, ktorú stranu mám čistiť. „Klídek, máš čas...“ položil Juraj telefón. A v tom momente som sa v duchu poďakovala, že pracujem v mužskom kolektíve a s väčšou odvahou som začala strkať šnúru od kulmy do zásuvky. Veď Jury povedal, že mám čas... Ale znova moje pohodlné ego zrazila poctivosť, tak som kulmu zo zásuvky vytiahla, schytila svoju starú dobrú kamáratku kefu na vlasy a začala prečesávať svoje husté kadere. Z kabelky som si vytiahla ešte vernejšieho spoločníka, korektor na vyrážky a zakryla všetko, čo by mohlo spôsobiť skôr či neskôr explóziu. Do rany padol, ako ďalší, fuschiový rúž, ktorý som jemne poprikladala na svoje vysušené pery. Hodila som na seba tričko, v ktorom som len tak včera ležala a jedla mazľavé mango a ignorujúc pomyslenie, že môžem mať na ňom žlté fľaky, som si navliekla svoje obľúbené džínsy. S neistotou, či mám ešte dostatočne plnú nádrž v aute som blúdila prstami v kožušinových vreckách svojho kabáta a hľadala kľúče od auta. Ach, napokon som si spomenula, že ich nemám uložené nikde inde ako v kabelke a keďže výťah zastavil, všetky moje obavy, či všetko mám sa zrazu rozplynuli ako para nad hrncom a nasadla som do auta.

 

„No konečne! Už sme sa báli, že vás niekde odfúklo...“ vítal ma s úsmevom šéf. „Prepáčte, ani neviem, ako sa mi to mohlo stať“, rozpačito som sa usmiala a prešla s jazykom po zuboch, či na nich neucítim pachuť fuschiového rúžu. „Celkom jednoducho“ žmurkol na mňa Juraj svojim typicky veľavravným pohľadom. „Vtipálek...“ nadhodila som a šla sa prezliecť. „Ale nech na vás dlho nečakáme. Kvôli vám som zriadil fajčiarsku prestávku“, upozornil ma šéf. Súhlasne som na neho prikývla a šla si do skrinky po uniformu. „Ale, ale, stop lišiačik. Tu sa tvoj rajón končí...“ zabuchla som Jurymu dvere svojej kacelárie pred nosom. Juraj bol zvyknutý na moje odmietavé odpovede, ktoré aj napriek tomu na neho neplatili. Vždy veril v to, že budeme raz viac než iba kolegovia. Vždy sa nádejal, že pri spoločnej hliadke mu odsúhlasím, aby to strhol autom do kríkov a bezmyšlienkovite si to spolu rozdáme. Našťastie to bol slušný chalan, ale vedela som, že keby som chcela, mohla by som ho s rovnakým nápadom zobudiť aj vtedy, keď by sme spolu neslúžili. Nebol však môj typ, bol mi ako brat. Dokázal ma vždy vypočuť a aj keď má 28 rokov, vždy vymýšľal triky, ako by sa mohol dokonale prispôsobiť mojej strelenej povahe. Nikdy nezabudnem, ako sme raz spolu pri nočnej hliadke vyniesli von staré spisy, ktoré mali smerovať do archívu, ale my sme si ich len tak spálili a nikdy tiež nezabudnem na to, ako sa nám to pri kontrole, úplne z dodnes nejasných dôvodov, prepieklo. Jury bol číslo. S ním človek zabúdal na čas a robil všetko možné preto, aby mohol aspoň o desať minút ostať dlhšie v práci. Čo som sa ja navolala kolegom, ktorí mali ísť slúžiť po mne, že pokojne im dorobím tabuľky a vybavím spisy, čo ešte nestihli zaevidovať. Ale to všetko len preto, aby sme s Jurym mohli kecať o nezmysloch, prekrúcať nezmyselne všetky možné paragrafy, následne ich napísať na počítači, vytlačiť a naše schomoleniny dať na nástenku. Ako malé deti. Pri uvedomení si skutočnosti, že sme obaja verejní činitelia, mi to naše správanie k tomu akosi nesedelo, ale vždy som si povedala, že je to dar. Bol to môj kamarát správne trafený. Zapla som si nohavice, gombíky na košeli, s veľkou nechuťou stiahla vlasy do chvosta a vykročila von z kancelárie.

      Poradová miestnosť bola plná „božích otrokov“. Lenecký si obhrýzal svoje miniatúrne nechty na rukách, Čarek niečo čarbal na spodok stola a Jury mi už strážil miesto. Pobehla som, aby ho neobsadila nejaká iná workoholická duša a automaticky som si otvorila zápisník. Ako vždy som v ňom mala samé nezmysly, ktoré sa každý rok opakovali. Od zmien na pracovných odevoch, po bezpečnosť pri práci. Lenecký si už z nudy okrem svojej ústnej manikúry začal vo svojom poznámkovom bloku zvýrazňovať všetky začiatočné písmená slov a pri pohľade na neho, s akým neskutočným nasadením túto činnosť vykonáva, som už len čakala, že vytvorí nejaký rébus so zašifrovaným posolstvom. Potom nenápadne zhodil kúsok nechta na zem a znova začal vyznačovať. „Tak...“ spustil šéf, „povolal som si vás sem kvôli jednej zmene, ktorá nastane po desiatom februári.“ „Budú čisté záchody?“ drgol do mňa Jury, ako to mal vždy vo zvyku, keď si myslel, že povedal niečo vtipné. Myslel si, že sme to povedali spolu, tak preto toľko tých doudieraných rebier. „Bez tých nereálnych poznámok“ žmurkol na neho šéf a s úsmevom začal pokračovať. Dobre vedel, že s našou pracovnou morálkou nič nezmôže a sem tam sa ňou nechal nakaziť aj on. „Príde nový kolega“. Odkašľal si. Moje obočie sa prudko nadvihlo. Hm, ďalší, čo mi bude hľadať podprsenku pod košeľou? Všetci ostali ticho. Iba Lenecký bol počuť svojim čarbaním. Jemu bolo vždy všetko jedno. Hlavne, aby si mal kde vymaľovávať a okusovať nechty.               „Z dôvodu neutíchajúceho nátlaku k nám na oddelenie od najvyššieho prezídia pribudne nový kolega. Slúžil predtým vo vedľajšom meste.“ Každému z nás bolo ihneď jasné, že to nie je kvôli slabému počtu ľudí. Skátka ho tam má niekto v zuboch a preto ten neutíchajúci nátlak. A keďže Rojko pôjde o mesiac do dôchodku, nevideli v tom najmenší problém. „Takže od desiateho februára tu máme Ivana Gerenyho. To je všetko. V tom momente sa mi zastavil tep. Zrazu Leneckého obťahovanie jedného písmena trvalo namiesto dvoch minút dva roky. Predsa ON, nemôže nastúpiť ku nám na oddelenie. Poznala som totiž dokonale ten pocit, keď minúta pri ŇOM trvala jeden deň a celý svet sa zastavil. Prekrížila som si nohy jednu cez druhú a snažila sa tváriť, že Gerenyho nepoznám. Predsa len, v zbore som len rok aj niečo a nemusím zákonite vďaka tomu poznať všetkých policajtov z kraja. „Helou, ide sa“, zdvihol ma Jury zo stoličky. Veď idem, nahodila som strojený úsmev nekončiacej sa spokojnosti. Bohužiaľ, všetci okrem Juryho mi ho zhltli. „Elena, že sa niečo deje...“ Juraj ma už poznal nejaký ten piatok. Prebrali sme všetko od jeho mŕtveho leguána po moje roztrhané silonky a tak som sa mu nedivila ani teraz, že spozoroval na mne niečo, čo nebýva vždy. Ale toto som mu nemohla povedať. Ani nikomu u nás. Nemôžu vedieť, že poznám vôňu Ivanovej pokožky, že viem, aká krásna atmosféra je s ním pri výjazde do nočného mesta a že pri ňom sa každá noc ránom nekončí. Bola by to pre neho rana. Aj keď som Juryho vždy decentne odmietala, nikdy som mu nevedela povedať, že ma jednoducho nepriťahuje a vidím v ňom len brata, spriaznenú dušu. „Čo by sa malo diať? Nič, len rozmýšľam, či som si v tom zhone hodila do tašky aj Snickers.

Jury síce bol obmedzený v chápaní niektorých vecí, ale na toto bol príliš rozumný. Príliš ma poznal na to, aby mohol uveriť takejto výhovorke.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?