Dlhší čas som si dávala pauzu od písania, vždy som to argumentovala vetami typu, „Už to nieje vo mne“, „Aj tak mi to nepôjde“, „A na čo to vlastne budem písať...“ Vždy som dokonale vedela, prečo nepísať, alebo žeby to vtedy tak malo byť? Áno, áno. Hluché obdobie, minimum výnimočných a emočných zážitkov, a ak nejaké emočné boli, boli ešte dááávno a to čo bolo dááávno, som rada, že už bolo dáááávno. Ako si však všímam aktivitu podaktorých na sociálnych sieťach, okrem toho, že sa tam dávajú fotečky typu, boli sme si užiť, toto som videl, tamto som bol a podobne, nevraviac, že ja keď môžem, tiež rada niečo sem tam prihodím, som si všimla aj iné statusíky, ktoré by akože mali ľudí rozľútostiť, prihodiť vyše 100 likes a obdivuhodné komentáre druhu: „Úplne súhlasím“ „Si neskutočne vnímavá“ atď... Okey, beriem. Každý z nás chce na seba poukázať. Niekomu sa to podarí a niekomu nie. V konečnom dôsledku, nech sa to tomu dotyčnému nepodarí aj v tej najkatastrofálnejšej hranici, vždy si odnesie úctyhodný počet likes. Máš priateľov, máš pätolízačov, ideš. Darí sa Ti. Napríklad, vymyslím si meno, taká Eva, čo má na fb vyše 800 priateľov, napíše status ako pomohla nejakému bezdomovcovi, že mu spríjemnila deň, dala pečivo, peniaze, prehodila pár slov atď. To, čo bude nasledovať, si vieme predstaviť. Chválospevy, kliknutia na znak obdivu sa budú len tak hrnúť. Čo keby sme to ale vzali z iného konca?
Predstavme si, že práve ten bezdomovec, čo mu Eva pomohla, si zapne fb a on napíše, ako mu niekto pomohol. Už keď sa to číta, je to nereálne, nieto ešte, aby to on sám chudák zrealizoval. A ak by sa mu predsa len podaril zrealizovať prístup na facebook, čo myslíte, nech to napíše akokoľvek krásne a dobre, že mu niekto pomohol, nič tam poriadne neuvidí. Žiadny lajk, žiadny komentár, nič, čo by ho v ten moment posunulo vpred.
Preto Vám chcem všetkým odkázať, najmä, tí, čo majú od 100 priateľov a vyššie, či už na tom fb, alebo v reálnom živote, a hlavne tí, ktorí majú chute si pomastiť už beztak dosť svoje omastené a obdivované ego, neberte,nekradnite a hlavne nemíňajte obdivy. Nehrňte si ich všetky na svoju osobu, lebo často tam, kde tie obdivy treba, sa už ich veľa nedostane. A aj keď hneď máte bezpochyby dobré srdce, keď pomôžete bezdomovcovi, nemusíte o tom hneď písať. Lebo každý si tam všimne Vás, nie tú utrápenú a ubolenú dušu, ktorá už nemá hlasu ani ničoho o seba bojovať a povedať: „Halooo aj ja som tu!“. Nevieme predsa, či predtým nebol vynikajúci hudobník, alebo nevedel upiecť tie najlepšie koláče, či dokonca nevedel múdrejšie rozprávať o živote než tá Eva.
Skúsme len tak ísť ďalej a obohacovať nie internet, ale našu dušu. A keď tak chceme byť takí hrdinovia a supermani, skúsme sa toho dotyčného spýtať aj na meno a priezvisko a čomu sa rád venoval. Nie každý si za svoju situáciu môže sám.
Píšem nestranne, nezainteresovane, ale chcem tým povedať len jedno. Skromnosť, pokora a požičianie aspoň štvrtinky našeho života, či už bezdomovcovi, alebo opustenému, či chorému človeku by nás urobilo oveľa bohatšími, než tie obdivuhodné komentáre, čo za aký úžasný čin, sme to v ten deň spáchali.
