My Kind Of Love

Pomyselne sa vraciam na svoju milovanú parapetu pri okne a začínam rozmýšľať. Síce som niekde úplne inde, spoločnosť a súhlas na spoluprácu mi dáva obyčajné atramentové pero a vytrhnutý dvojhárok. Hádate správne, som v škole a pozerám do okna. Vidím na všetky zapršané strechy a vidím aj na balkóny činžiakov, ktoré si ľudia dekorujú vypratým prádlom. K dispozícii na odovzdanie svojich myšlienok iným ľuďom mám pravdupovediac štyri strany a dúfam, že stihnem, nezabudnem a zaplním nimi všetko, čo ma napadne. Máme práve voľnú hodinu a v pozadí počujem znelky hier z mobilov, šuchotanie sáčkov a vlastne je relatívne ticho. Ideálny čas na sebarealizáciu. Znova pozriem do okna a pozerám do strán. Niekde dopadá tmavý tiež a napadá ma terorizmus, inde vidím jasný dopad svetla a napadá ma láska. Keďže, a teraz neklamem, prevláda svetlejší element, klasicky sa zhlboka nadýchnem a otváram v mozgu všetky komôrky, ktoré majú na dverách srdce. Čo je to vlastne láska? Je to súznenie dvoch duší, telesná príťažlivosť, chemická náklonnosť? Existuje ešte láska? Pýtam sa, keď v telke ide každý pár rovno na vec. A vlastne reálny život o nič nezaostáva a smelo sa oddávame svojim chúťkam. S prepáčením, všetci sa množíme ako hmyz, ale rozdiel je v tom, že mucholapku používame len na niektorých. Pri niektorých jedincoch tlieskame, ako keď okolo nás poletuje mola. Človek je zvláštny tvor, ale viem, že v každom z nás sa tá láska predsa len nachádza. Skús mi definovať presnejšie, čo je to láska. Ozýva sa mi podvedomie a ja, až tak neprotestujem. Hádam sa vyjadrím vecne, stručne, no, to je trochu problém, a dúfam, že sa nájde niekto, kto zdieľa alebo v kútiku duše cíti podobný názor. Slovo láska je beh na krátku trať, ozýva sa typický romantik, ktorý keď zbadá peknú ženu sa zaľúbi v ten moment a už rieši, aký predkrm by bol na svadobnej hostine. Ja poviem pravdu, ja sa skutočne zamilovávam pomaly. Cítim sa s tým človekom dobre, vonia mi jeho koža, počúvam jeho hrubý hlas, avšak o láske som schopná uvažovať, až keď ma zachráni pri páde zo schodov, ochráni si ma na verejnosti a popritom sa nehanbím chytiť ma za ruku. Och, banálne veci, povedal by skeptik a v myšlienkach by mi zmazal schody, verejnosť by poslal do "prdele" a čo sa týka dotknutia sa dlaní, radšej by do jednej chytil noviny a do druhej cigaretu. Láska má, ale určite mnoho podôb a možno tú lásku ešte nevidím aj keď by sa možno už aj rysovala. Kto vie? Možno môj ďalší článok bude presladený ako melasa ... Ale o to sa ja nebojím, vlastne ja vždy riešim veci na rovinu a hlavne presladený obláčik lásky si nechávam, až na kolónku zvanú: "VO HVIEZDACH". Napila som sa pomarančovej šťavy, oblízla pery a konečne sa plne vrhám na analýzu lásky. Väčšina ľudí, keď sa zaľúbi, alebo ani nemusia byť ešte úplne v tom, až po uši, odovzdáva svoje srdce tomu druhému. Keď sú spolu cítia sa ako v siedmom nebi, hrkútajú si ako také dve holubice a hrkútajú si. Niekedy hrkúta len jeden, druhý oddane počúva a niekedy hrkútajú obaja a keď sa rozlúčia, nevedia o čom bola vôbec reč. A niekedy na to hrkútanie jednoducho nie je čas. Zväčša si človek myslí, že "preťahovanie" je tá najväčšia vec na svete, ale potom človek spozná aj iné hodnoty. Hodnoty lásky. Hodnoty života. A keď sa tí dvaja lúčia, spolu s osobou odchádza aj ich srdce a dúfajú, že bude u nich v bezpečí. Že sa nezraní, že sa čoskoro uvidia a budú mať znovu nárok na život. Ak nie sme dlho s dotyčnou osobou, naše srdiečko chradne a miestami aj chladne. Srdce sa zmení na kameň, ktorý omodrie a ostane doslova studené. O čom to vraví? Možno sa pýtajú viaceré ženy, keď čítajú tento článok. Typická žena túži a čaká a túži a volá - hlavne volá. Dlho volá. Otravuje. Chlapovi to začne liezť na nervy. Nájdu sa však aj výnimky. Mňa by tiež určite potešilo, keby mi chlap volal, ale všetko má svoje hranice. Alebo možno mám príliš chladné srdce, keď môj telefón nevyzváňa denne dvadsaťkrát od toho istého človeka. Preto možno nie som, až taká romantická a hneď sa nezaľúbim. Aj keď mi na tom človeku záleží veľmi. Srdce mi ochladá a vonku tiež nie je najteplejšie. Je také ťažké zaľúbiť sa? Nie je! - ozve sa časť môjho JA, ale je až niekde v päte, pretože sme si v tomto názore veľmi cudzie. Áno, je - ozve sa moje racionálne JA s výraznými linkami na očiach, hnedými vlasmi a veľkými hnedými očami. A ja už matne šípim, že to som vlastne ja. Realistická, miestami pesimistická, ale určite s láskou schovanou v päte. Kto si chce získať moje srdce, musí bojovať. Tak, ako keď Shrek zachraňoval Fionu z horiacej veže. Cítim, že už prihára mne, jemu, im, každému, kto sa včas nerozhýbe a niečo mu náhodou utečie pomedzi prsty. Buď utečiem ja, utečie on, ale som tvor sebakritický a preto to zhodím na seba a vytočím jeho číslo. Nie! Ozve sa moje okaté ja a zisťujem znova, že Katka je ešte v škole a v škole sa musí učiť. Jednoducho nepchaj sa - ozve sa moje ja, teda vlastne ja a pomaly sa lúčim aj s definíciou lásky. Moc romantická som teda nebola, ale taká ja ani nie som. Ups, asi som sa veľmi prezradila! V škole nám opravujú dvere, vŕtačka hučí. Och, že aká romantika. Hovorím, že odo mňa sa veľa romantiky nedostane. Alebo si musím len jedného dňa povedať, teda príde a malo by to prísť vlastne samo, myšlienka typu "Hey, girl, you are in love!"... Otvorím svoj ruksak s americkou vlajkou a vyťahujem ďalší predmet. Máme filozofiu. Dúfam, že prídem na iné myšlienky a som o tom vlastne presvedčená. Sokrates, Zenon a spol. toho veľa o láske nenahovorili.