Viete, kde by som teraz chcela písať tento článok? Na lúke plnej kvetov. Slnko by odrážalo ich farbu lupeňov a menili by mi farbu očí...
Preboha! Ja sa mením na romantičku!!! Nie, to treba rýchlo zamaskovať... Skutočnosť je taká, že sedím na stoličke a popíjam citrónový čaj. Cítim sa už lepšie, ale keď som vyšla včera na ulicu, myslela som, že ma to položí. Imunitu mám v stave, ktoré zhodnotí výstižne slovné spojenie, „na prd“. Avšak sa všemožne snažím, aby sa to aspoň zdanlivo zmenilo. Ulica je presvietená jesennými lúčmi slnka a kráčajú po nej ďalšie „slniečka“... Narážam na zvráskavené babky, namrzených skeanheadov a odvalených ľudí, ktorým niečo vtlačili do hlavy a tak s tým názorom žijú. Počúvajú nechutne komerčné songy typu „tuc, tuc“ a večer trávia, ako ináč, ach, ako to len slušne povedať, „súznením tiel a duší“ ? Nieje nič jednoduchšie, pravda.... Každý z nás má občas tú „česť“ spoznať ľudí, ktorých nechápeme. A to doslova- nechápeme, prečo si obliekli tú červenú mikinu k lodičkám, prečo sa smejú na tých prízemných vtipoch o pohlavných orgánoch a prečo im zvoní ako zvonenie pesnička od Ushera. Som v šoku, keď počujem hlasy takýchto ľudí a bojím, sa že naozaj ošediviem, pretože ma takíto ľudia dokážu vyslovene nudiť. Vraví sa, že človek si spoločnosť vyberá. Lenže niekedy sa nedopatrením ocitneme, NECHTIAC, podotýkam, medzi takými, ktorí žijú zo dňa na deň. Smejú sa všetkému a každému, a keď by ste im náhodou povedali, čo je to slovo „blog“, museli by hodnú chvíľu nad týmto „cudzokrajným“ slovom porozmýšľať. Ako môj otec povedal, že kto sa sprostý narodí, sprostý aj umrie. Je tam však nádej, že človeka, ktorý si nevie svoj život predstaviť inak ako pri pive sa začne zaujímať o prírodné vedy, alebo že osoba, ktorá sa nikdy nezaujímala o duchovno začne chodiť na kurz veštenia... Ako jeden môj učiteľ povedal, všelijakí sme.... Človek s pivovou penou na fúzoch by sa začal zaujímať o prírodu jedine vtedy, ak by chmeľ zmizol z povrchu zemského, alebo by sa musel neskutočne zamilovať do lesnej víly. Ktorá z týchto vecí je viac pravdepodobná? A je vybavené...
Názov tohto článku znie pomerne schizofrenicky a má vývinový nádych, avšak si myslím, že spĺňa obyčajné životné udalosti. Zoberme si napríklad takú situáciu v obchode. Kupujete jogurt. Určite si nevezmete do nákupného košíka ten, ktorý má prasknuté viečko. Ale stávajú sa aj prípady, kedy zistíme, že to viečko bolo prasknutné, až pri pokladni. Stihneme ho vrátiť naspäť a vymeniť za druhý? Bude sa nám ešte vôbec chcieť ho vymeniť? A takto je to aj s ľuďmi. Ak sme boli celý čas presvedčení, že ten človek nebol vadný a nemal prasknutý vrchnák, a zrazu zistíme, že tá vada tam nejakým nedopatrením nastala, je niekedy neskoro ho len tak vymeniť. Do prdele a zase sa dostávam na citovú rovinu!!!
Čo nám bráni, aby sme ten chutný „jogurt“ vymenili? Spoločné zážitky, neopísateľná chuť? Alebo sa niekedy dostávame do kategórie, radšej s blbcom, ako sami?!! Nech už je to akokoľvek, ten „jogurt“ už zachovalý nebude. To viečko tam je prasnknuté a preto ho radšej rýchlo zahodíme, lebo sa bojíme, že tam už vletela nejaká „mucha“, pravda ženy? Kiežby to, ale išlo tak jednoducho, že? Niektorí muži dokážu z našich životov rýchlo odísť, ale dokážu narobiť po tom ešte toľko smradu, ktorý sa len ťažko vetrá. Nie som feministka, sama si lepšie rozumiem s mužmi, ako so ženami, avšak viem pochopiť ženské konanie.
Milé dámy, ten jogurt zahoďte, aj tak ho už jesť nebudete. Vletela tam nejaká mucha. Určite. A ak aj nie, zachvíľu sa pokazí. Alebo obsah odstráňte a naplňte ho napríklad šošovicou. Budete prekvapené, koľko tam toho ešte budete musieť pretriediť!